Shaftesbury, a. a. c.

Shaftesbury, Anthony Ashley Cooper, gróf (1671 - 1713)

- anglický filozof zameriavjúci sa najmä na filozofiu morálky. Mnoho prevzal od svojho učiteľa J. Locka (napríklad, že poznanie sa musí obmedziť na skúsenosť); predsa však je presvedčený, že Lockova kritika vrodených ideí nie je celkom správna. V mravnom živote musíme uznať prirodzený inštinkt, ktorý v nás vyvoláva priamo city majúce mravný význam. Vo svojom rozbore citov Shftesbury rozoznáva jednak city egoistické, jednak city, ktoré priamo vedú k chápaniu blaha druhých a celého ľudského rodu. V tejto súvislosti polemizuje s Hobbesom, ktorý tieto altruistické city redukoval na egoistické. Vedľa tychto citov Shaftesbury rozoznáva city reflexné, ktoré predpokladajú rozum a myslenie. Mravné city sú výrazom prirodzenosti, tzv. morálneho zmyslu (moral sense). Najvyšším dobrom je hramónia, a to nielen všetkých citov a pudov egoistických a altruistických, ale aj etickych a estetickych. Táto harmónia tvorí najvyššiu blaženosť ľudskú, ktorá je cieľom všetkého snaženia človeka.

Morálka je podľa Shaftesburyho nezávislá od náboženstva.

Pod vplyvom G. Bruna Shaftesbury prenáša harmóniu nacelý svet a vidí v ňom oživený celok tvorený vnútronou silou a vnutornou úcelnosťou, ktoré doň vložil Boh. Tým sa značne odlišil od názoru Descartovho a Newtonovho, ktorí videli vo svete len mechanizmus, a spolu s vitalizmom, ktorý vznikal vo vede, prispel k neskorším romantickým názorom na svet. Tento panteizmus ho vzdialil od cirkevného náboženstva, a tak zdieľ a spolu s osvietenstvom názory o náboženskej slobode a tolerancii. Nedokáže pochopiť, prečo kacír a neverec, keď už predsa sú, a to najviac, potrestaní tým, že sú zavrhnutí Bohom, majú byť ešte trestaní. Poriadok a harmónia, pravda, vzbudzujú v Shaftesburym cit náboženský a takisto aj vnútorná harmónia mravná vnuká mu myšlienku Boha ( L424;279).